Neverejným hlasovaním o tom rozhodlo 299 osobností Slovenskej republiky v období od 26. marca do 31. decembra 2017 a celoročným hlasovaním návštevníci stránky www.hospodarskyklub.sk.
Tretí ročník ankety zorganizovalo Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub, združenie založené v roku 1993.
Vystúpenie predsedu SOPK Petra Mihóka po tom, čo si prevzal ocenenie:
Slovensko – aké je, aké bude či aké by malo byť z hľadiska jeho vnútorného vývoja, členstva v Európskej únii či z pohľadu globálneho sveta by zo štatistického hľadiska nemal byť veľký problém. Veď len taký ukazovateľ, akým je podiel SR na počte obyvateľov Európskej únie vo výške 1,07 %, a to neberieme do úvahy podiel na globálnom obyvateľstve, kde sa nachádzame s podielom 0,07 % na 127 mieste, determinuje našu bázickú pozíciu v globálnom meradle. Toto je však kompenzované 65. miestom vo vytvorenom hrubom domácom produkte či 39. miestom v HDP na hlavu, čo len potvrdzuje známu pravdu, že byť malým môže byť aj výhoda.
Slováci na rozdiel od drvivej väčšiny európskych národov žili síce na svojom území, avšak bez vlastnej štátnosti a bez možnosti výraznejšie ovplyvňovať svoj vývoj. Napriek tomu sme si zachovali svoju identitu, udržali si svoj jazyk, ktorý bol kodifikovaný až v 19. storočí a rozvíjali vlastnú kultúru a ekonomiku. Toto nás viedlo k vypestovaniu vysokého stupňa adaptability, ktorá bola v minulosti výrazným spoločenským elementom, dnes však prerástla do významného ekonomického faktora. Tieto danosti sa plne prejavili aj pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993, vzniku, ktorý bol na jednej strane poznamenaný silnou emocionalitou a súčasne dôverou vo vlastné sily. Osamostatnením slovenskej ekonomiky sme jednoznačne dokázali vlastný ekonomický potenciál, a to, že sme určite neboli tou časťou bývalej federácie, na ktorú sa ekonomicky doplácalo. Naviac vstupom do Európskej únie sme prakticky zavŕšili našu štátnosť. Silou slovenskej spoločnosti je, že sa vieme motivovať pri výzvach, ktoré prichádzajú z vonkajšieho prostredia, keď reagujeme na podnety, avšak oveľa slabší sme v sebamotivácii a rýchlo sa dokážeme deliť podľa regiónov, náboženstva, politickej príslušnosti a mnohých ďalších faktorov. Jednoznačne máme až príliš veľa deliacich čiar, ktoré nám bránia byť hrdí sami na seba. Tu sa podľa môjho názoru silne prejavuje dlhá absencia tradície štátnosti, ktorá dáva spoločnosti vyšší princíp súdržnosti. Musíme byť preto schopní vedieť sa spájať za niečo a nielen proti niečomu. Musíme v sebe nájsť viac empatie pre to, čo nás spája a čo nám dáva silu v dramaticky sa vyvíjajúcom sveta nových vedeckých poznatkov, technológií a spoločenských výziev.
Keby som mal jedným slovom charakterizovať súčasný svet, jednoznačne by som povedal – zmena. Zmena sa dotýka všetkých oblastí nášho života, pričom často ide o zmeny skôr revolučné ako evolučné. Malé krajiny majú svojim spôsobom veľkú výhodu v tom, že ich spoločnosť a ekonomika sú kompatibilné, a tým aj lepšie manažovateľné. Naviac svojimi záujmami neohrozujú záujmy veľkých hráčov, čo však nevylučuje, že nemôžu byť aj v centre ich pozornosti či politických alebo ekonomických záujmov. Ich nevýhodou v globalizovanom svete je, že sú zraniteľnejšie a výrazne závisia od vplyvu vonkajších faktorov. Preto je pre ne mimoriadne dôležitá dobrá a rýchla orientácia v dynamike a reagovanie na nové politické a ekonomické trendy, ako aj spoločenská stabilita. Všetky krajiny sa musia prispôsobiť novému geopolitickému a geoekonomickému usporiadaniu súčasného sveta, t. j. multipolárnemu modelu, ktorý je nesporne spravodlivejší ako krátkotrvajúci unipolárny. Súčasne je však labilný z hľadiska udržania vzájomnej rovnováhy, presadzovania záujmov a eventuálnych zmien v pomere sily.
Keby som mal k tomuto úvodnému slovu pridať ešte niečo, čo charakterizuje súčasný svet, tak to je kolaps dôvery v jeho súčasný stav a budúcnosť. Podľa čísiel prezentovaných na medzinárodných fórach len 15 % globálneho obyvateľstva vníma tento svet ako dobrý a 53 % odmieta súčasný stav, 3,7 miliardy ľudí napriek deklarovanému pozitívnemu dopadu globalizácie nepociťuje jeho benefity na svojej životnej úrovni.
Revolučné zmeny v oblasti vedy a výskumu s dopadom na oblasť ekonomických činností, vývoj v informačných technológiách s dopadom na internet a sociálne siete, nástup 4. priemyselnej revolúcie s dopadom na robotizáciu a umelú inteligenciu generujú významné zmeny aj v oblasti politiky, riadenia štátov, ale aj firiem. Menia na jednej strane tradičný život v menej rozvinutých krajinách, avšak súčasne vedú k ďalšej koncentrácii svetového bohatstva do rúk čoraz užšej skupiny ľudí. Pritom deľba bohatstva je témou výsostne politickou, ktorá sa nedá zredukovať len na ekonomické mechanizmy. Aj pre 21. storočie platí, že miera výnosov z kapitálu je trvale vyššia ako rast výroby a dôchodkov, čo generuje viaceré globálne a lokálne nerovnosti, ktoré radikalizujú spoločnosť a súčasne sú aj jednou z príčin mnohých sociálno-ekonomických kríz. To ešte nehovoríme o budúcich dopadoch 4. priemyselnej revolúcie, ktorá ešte viac ako revolúcie predchádzajúce spôsobí náhradu ľudskej práce kapitálom prostredníctvom robotizácie a umelej inteligencie. Do toho vstupuje problém identifikácie zdrojov a alokácie bohatstva, keďže minimálne 10 % globálneho HDP vo finančnom vyjadrení sa nachádza v daňových rajoch, a to podľa mnohých expertov hovoríme o spodnej hranici.
Súčasne očakávame, že 21. storočie ako historické obdobie bude obdobím nízkeho rastu tak v oblasti ekonomickej, ako aj demografickej. V ekonomickej oblasti si musíme uvedomiť, že nekonečný rast neexistuje. Rast môže spôsobiť najmä zmena štruktúry výroby a služieb prostredníctvom nových produktov, logistika a znižovanie podielu ľudskej práce (ale tu je hranica z pohľadu socio-spoločenského a jeho vplyvu na správanie sa ľudí). Demografický vývoj nielen vo vyspelej časti sveta, ale aj globálne čím ďalej tým viac bude ovplyvnený inými prioritami nastupujúcich generácií, vývojom fenoménu rodiny či sociálnymi faktormi. Národné bohatstvo, ktoré je dané súčtom verejného a súkromného kapitálu, sa jednoznačne vyvíja v prospech súkromného kapitálu, čo je v mechanizme trhovej ekonomiky logický vývoj. Súčasne však verejný kapitál je výrazne degradovaný rastúcim verejným dlhom a súkromné investície do verejného dlhu sa stávajú lukratívnym a bezpečným biznisom. Osobitným prípadom sú krajiny, ktorých firmy a ďalšie kapitálové aktíva sú vo veľkej miere vo vlastníctve cudzincov. Tieto na jednej strane môžu mať vysoký hrubý domáci produkt, ale oveľa nižší národný dôchodok ako dôsledok prelievania finančných efektov do krajiny pôvodu kapitálu či do daňových rajov. Toto vytvára veľké medzinárodné nerovnosti a vo finále odpor voči globalizácii.
Prečo o tomto všetkom hovorím teraz a tu. Preto, lebo všetky uvedené a mnohé ďalšie faktory musíme aj my na Slovensku na úrovni štátu, firiem, vedecko-výskumných či vzdelávacích inštitúcií brať do úvahy. Možno dnes ich neberieme vážne ani z pohľadu rizík, ani z pohľadu výziev. Zajtra však môže byť neskoro a udržateľnosť nášho vývoja môže byť ohrozená. My na Slovensku určite a logicky z pohľadu vonkajších faktorov intenzívnejšie vnímame Európsku úniu a eurozónu ako samotný globálny vývoj. Avšak aj Európska únia je výrazne ovplyvňovaná globálnymi výzvami, musí na ne reagovať buď prostredníctvom európskych inštitúcií, alebo priamo cez členské krajiny. Nie vždy sa nám to darí a aj keď stále krajiny EÚ reprezentujú 21 % svetového HDP, pri 8-percentnom podiele na svetovom obyvateľstve v dynamike vývoja zaostávame za našou konkurenciou. Únia a jej byrokracia sa viac zaoberá sama sebou, v jej agende dominuje viac politická ako ekonomická agenda a viaceré témy z pohľadu občanov sa stávajú nepodstatným a na reálne témy nezostáva čas. Je zaujímavým faktorom, že podpora európskej myšlienky je stále vyššia v nových krajinách ako v bývalej európskej pätnástke a vôbec si nemyslím, že je to ovplyvnené finančným rámcom. Naopak, rozšírenie Únie posilnilo konkurenčnú schopnosť krajín a firiem bývalej pätnástky a oddialilo nástup krízy o niekoľko rokov, keď došlo k vyčerpaniu efektov z rozšírenia.
My sa musíme hrdo a zodpovedne správať ako rovnocenní členovia Únie, nie v pozícii čistých a pasívnych prijímateľov rozpočtových zdrojov z Bruselu, ale ako partneri, ktorí priniesli do Únie nové impulzy, nové trhy a významný ľudský kapitál. Rozšírenie Únie nebolo darom pre krajiny strednej a východnej Európy, bola to vzájomne výhodná operácia, z ktorej profitovali obidve strany. Slovensko je prirodzeným podporovateľom myšlienky integrácie, Európska únia je pre nás prirodzeným socioekonomickým priestorom. Podporujeme pôvodnú myšlienku zakladateľov spoločnej Európy ako Európy národov vytvárajúcej synergický efekt pre ich ďalší rozvoj. V tomto duchu musíme razantnejšie presadzovať filozofiu, že nie my sme tu pre inštitúcie EÚ, ale ony sú tu pre členské krajiny, firmy a občanov. Určite aj integrácia sa musí vnútorne vyvíjať, možno aj prehlbovať, ale aj prehodnocovať už prijaté politiky. Avšak vôbec to nemusí a nemá viesť k tzv. európskemu superštátu, v tomto sú determinujúci občania, krajiny, a nie jednotliví politickí predstavitelia. Európska únia by sa mala intenzívnejšie venovať celoeurópskej spolupráci, o ktorú sa usilujú všetky rozhodujúce hospodárske subjekty členských krajín. Európska únia nemôže byť úspešná bez zvyšku Európy, tak ako Európa za hranicou Únie nebude mať dynamiku, ktorú vytvára synergia. Potrebujeme, aby v politickej rovine sa viac hľadali a nachádzali spoločné európske témy, ako tie, ktoré nás rozdeľujú. Podstata integrácie je spolupráca tak dovnútra, ako aj navonok. Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti myšlienku jedného z najvýznamnejších európskych politikov 20. storočia Charlesa de Gaule o spolupráci do Atlantiku po Ural.
Vráťme sa teraz k prvej vete môjho vystúpenia – aké je Slovensko, aké bude a aké by malo byť. Slovensko má za sebou úspešný príbeh 25 rokov svojej samostatnosti. V kontexte vývoja v Európe, v Európskej únii a vývoja ostatných postkomunistických krajín je v princípe v dobrej kondícii, čím nechcem obecne prekryť nedostatky, s ktorými sa často pravidelne stretávame. Každý vývoj má svoje pozitíva, ale aj negatíva. Kľúčovou otázkou zostáva udržateľnosť nášho budúceho rozvoja. Aké bude Slovensko? V prvom rade také, na akom sa dokážeme v rovine spoločenskej, politickej a ekonomickej pozitívne zjednotiť. Či dokážeme akcentovať vlastné priority v globálnom a európskom priestore a či nastupujúca generácia dokáže túto pozíciu Slovenska aj presadiť.
Aké by malo byť Slovensko? Tak, ako základom doterajšieho úspešného príbehu tejto krajiny boli ľudia, ich pracovné a intelektuálne schopnosti, o to viac to platí do budúcnosti. Základom musí byť vysoko náročný systém vzdelávania na všetkých stupňoch vzdelávacej sústavy, pripravujúcej mladú generáciu na už štartujúcu 4. priemyselnú revolúciu. Ľudí s logickým a abstraktným myslením, schopných vyhodnocovať a selektovať záplavu informácií a dezinformácií. Ľudí hrdých na svoje korene a súčasne uvažujúcich v globálnom a európskom kontexte a schopných v rámci neho nájsť zodpovedajúci priestor pre seba a svoju krajinu.
V ekonomike ísť výraznejšou cestou podpory domácich výrobcov s vysokým stupňom finalizácie výroby nových materiálovo nízko náročných produktov. Túto zmenu súčasnej silne subdodávateľsky orientovanej výroby podporiť domácim výskumom a vývojom.
Napokon v politickej rovine viac ako na nezmieriteľný politický stranícky boj sa koncentrovať na súťaž lepších riešení a nápadov. Nezabudnúť pritom na to, že zmeny, ktorých sme svedkami, a tie, ktoré nás očakávajú, zmenia aj politický priestor a jeho pravidlá. Uvedomiť si, že spoločnosť vyvíjajúca sa na princípoch nespolupráce, neúcty, nevraživosti a nenávisti nemá budúcnosť. Vytvorenie vlastnej štátnosti je určite úžasné, avšak zodpovednosť za jej udržanie a rozvoj je faktor oveľa významnejší znamenajúci vzdanie sa partikulárnych záujmov, ktoré jej nielen škodia, ale ju môžu aj likvidovať. O tom je politická kultúra, vlastná identita a zodpovednosť.
